O tom, že internet je objav prevratný, už dnes netreba nikoho presviedčať, či nebodaj toto tvrdenie dokazovať. Je obrovskou zásobárňou vedomosti a poznania, užívateľ tohto elektronického systému získa informácie, ktoré by sa možno dozvedel len vtedy, keby si zadovážil napríklad drahé slovníky, encyklopédie, zemepisné atlasy...

Sám som sa napríklad dozvedel veci, o ktorých som nemal ani len tušenia. Môj známy, ktorého už dosť dlho poznám, a ktorého často stretávam, o ktorom viem, že je úspešným inštruktorom Krúžku mladých požiarnikov, presbytrom evanjelickej cirkvi, dokonca s manželkou Ivetkou spieva v ich cirkevnom spevokole, je tiež aktívnym v rodičovskom združení... No len tento technicky zázrak, teda internet, mi prezradil, že je aj vynikajúcim výtvarníkom. Na svojej webovej stránke predstavuje 150 svojich diel rôznych (nie malých) formátov. Krajinu, ľudovú architektúru Vlkolínca, zátišia, portréty... Keďže sa podobným témam dlhodobo venujem a trochu im rozumiem, tvorba J. Guráňa „zavesená“ na webe, ma v tom najlepšom slova zmysle priam ohúrila. A tak som sa v Likavke, kde autor v radovej zástavbe žije, skúsil zorientovať a navštíviť ho. Dom s „cézanovskymi slnečnicami“, na priečelí bývania s udržiavanou predzáhradkou, nebolo problémom vystopovať.

Autor sa volá Ján Guráň, narodil sa v Ružomberku 17. novembra 1960. Na rozhovor sme si sadli do záhrady za domom. Keď dakedy dávno svetoznámy jednoruký fotograf Jozef Sudek (nie prosím Saudek- ten je mimochodom Ján), fotografoval sochárkinu očarujúco krásnu záhradu, tak záhrada J. Guráňa je rovnako výtvarným skvostom. Aby to bolo aj s vôňou, na stole bola zapnutá kruhová sušička, z ktorej vychádzala koncentrovaná vôňa sušených húb, nazbieraných ráno nad hradom Likava.

Rodičia Janka Guráňa boli učitelia a pôsobili v Základnej škole v Liptovskej Štiavnici. Tu začal vyrastať aj on. Odtiaľ ich potom preložili do školy s podstatne vyšším počtom žiakov, do Likavky. Už ako likavský žiačik upozorňoval na seba svojimi vydarenými kresbičkami, za ktoré už vtedy získal nejedno ocenenie. V rokoch 1971-1977 navštevoval Ľudovú školu umenia. Jeho učiteľom kresby i maľby nebol nik iný, ako dnes už veľmi významný reštaurátor diel Majstra Pavla z Levoče - Juraj Maták. Modelovaniu ho priúčala Katarína Zajacová, rodená Langová. Od roku 1976 študoval na Strednej priemyselnej škole stavebnej v Liptovskom Mikuláši. Začiatkom 80. rokov sa zoznámil s profesorom na Strednej priemyselnej škole textilnej Kornelom Smržíkom, často ho v Baničnom navštevoval a bol spoluorganizátorom tvorivých stretnutí v krajine pri Oravskej priehrade.

Ako stavebný technik bytovej a občianskej výstavby Liptova, ale najmä Oravy, často musel meniť svoj pobyt. Bývanie na slobodárňach mu neumožnilo zriadiť si čo len skromnučké ateliérové zákutie. Nutkanie tvoriť, realizovať sa v maľbe, bolo však mimoriadne silné. A tak si vymyslel systém komornej tvorby, ktorý mohol realizovať i na stole slobodárenskej bunky. Začal tvoriť maľbu na keramických tanieroch. Opäť to boli motívy kvetov, zátiší, výtvarných vedút... Ním maľované taniere, dar priateľom, dodnes zdobia nejednu domácnosť v Tvrdošíne, Nižnej, Dolnom Kubíne a inde. Počas výstavby sídliska v Tvrdošíne – Medvedzom – sa zoznámil s maliarkou Máriou Medveckou, ktorá zbadala jeho výtvarné cítenie a viackrát ho pozvala do svojho rozľahlého a presvetleného ateliéru na brehu Oravy.

V súčasnosti sa môže úplne venovať svojej milovanej záľube – stvárňovať na plátne olejomaľbou krajinu a architektúru Liptova. Mimoriadne rád hľadá námety a výtvarné veduty Ružomberka. Jeho obľúbeným motívom sú pomerne monumentálne Školské schody s balustrádou a dominantným kostolom svätého Andreja. Rád realizuje vyhliadnuté zátišia so zaujímavými stromami s nádychom romantiky, no nevyhýba sa ani liturgickej a portrétnej tvorbe. V spolupráci s Marcelom Koleštíkom vystavuje svoje diela v Galérií umenia vo Vlkolínci, no nielen tam. Ako som v úvode spomenul, má svoju ( ja dodávam, veľmi kvalitne spracovanú ) internetovú stránku www.guran.sk, spracovanú synom Jurajom, ktorý študuje informatiku na Žilinskej univerzite.

zdroj: rkhlas.sk, autor: František Dejčík